MINISTRY OF LONELINESS

Info o inscenácii

Úvod

(Krátky úryvok z úvodu do problematiky. Spracoval Juraj Mydla. Čítané na prvej spoločnej skúške.) 

Osamelosť je pojem, ktorý sa napríklad v angličtine pred rokom 1800 nepoužíval veľmi často. Samozrejme to neznamená, že nejaký “sociálny nedostatok” ľudia nepociťovali (loneliness ako slovo prvýkrát použil a vymyslel Shakespeare, ale bolo to používané ako “básnické”).

Jeden dôsledok zvyčajne nemá jednu príčinu a naopak -  jedna príčina nemá jeden dôsledok. Svet tvoria inter a intra-reagujúce vzťahy. Intra znamená, že veci neexistujú skôr než ich vzťahy.

S osamelosťou to nie je inak. Na jednej strane, to, že sa “loneliness” začalo častejšie objavovať v 18. storočí, môže byť dôsledkom obrovských spoločenských zmien, ktorými sme prešli od priemyselnej revolúcie a ktoré vyvolali potrebu po pomenovaní čoraz častejšieho pocitu. Na druhej strane samotné pomenovanie javu mohlo tiež viesť k tomu, že tento pocit začalo zažívať čoraz viac ľudí. Koniec koncov pomenovaním sa tento fenomén stal “vecou vo svete”. A samotný strach z tejto veci nám ju vie privodiť. Nemyslíme žiadne ezo, ale jednoducho tým, že ak sa sami pomenujeme ako osamelí, či osamelé, môžeme vyvolať v sebe určitý strach z toho, že tento pocit budeme zažívať naďalej, môžeme začať dešifrovať (často nesprávne), prečo to postihlo práve nás v tomto momente v živote. To môže vyvolať paniku, ktorá vedie k ďalšiemu vzďaľovaniu sa druhým.

Výskum Jo Cox Commision of Loneliness, na základe ktorého boli kompetencie ministerky športu a občianskej spoločnosti rozšírené o problém osamelosti, bol určite dôležitým mapovaním problému vo Veľkej Británii. Na druhej strane však jazyk médií, ktoré komunikovali tento problém, používal veľmi emotívny jazyk. Často hovorili o epidémii. Je pravda, že existuje niečo, ako emotional contagion - teda nákaza emóciou. O emotional contagion sa dá hovoriť napríklad pri divákoch na futbalovom zápase, pri zápale o spoločný cieľ, ale isto to poznáte aj zo situácii s ľuďmi, ako keď príde mama, partner, partnerka atď. v strese domov a zrazu to akosi preskočí a nakazí ostatných. Je to proste súčasť našej emocionálno-kognitívnej výbavy, pomáha to spolu žiť “súdržnejšie” alebo čosi také. Čiže áno, osamelosť sa môže šíriť ako epidémia a napríklad Cacioppo¹sociálny neurovedec zaoberajúci sa problémom osamelosti
https://en.wikipedia.org/wiki/John_T._Cacioppo píše o takejto osamelosti existujúcej v klastroch priateľov, rodiny, atď. Práve kvôli tomu, že vieme o existencii emotional contagion, mali by sme si dávať pozor, aby sme o osamelosti nehovorili ako o nejakom strašiakovi, ktorý momentálne devastuje populáciu. Osamelosť zároveň nemá prečo byť vnímaná iba ako negatívny jav. Čo môžeme vnímať negatívne je chronická osamelosť, teda dlhotrvajúca. A teda práve kvôli tej bolo ministerstvo osamelosti zriadené - okolo 14 percent Britov sa cíti pravidelne alebo veľmi často osamelo.

Chronická osamelosť

O osamelosti sa dá hovoriť ako o určitom emočnom stave. Nie je to však jedna emócia, aj delenie emócií je v nejakej miere len konštrukt, krúžiť však môžeme okolo slov ako strach, hnev, závisť a smútok.

O osamelosti sa dá hovoriť aj ako o určitej telesnej, či evolučnej predispozícii. Emócie, nie sú niečo, čo sa odohráva (len) v mozgu/v hlave. Sú vtelené a odohrávajú sa v konkrétnom čase a priestore. Napr. dotyk je dobrým príkladom. Masáže dokážu pomáhať pri osamelosti ale aj pri iných psychických ťažkostiach. 

Cítim dotyk veľmi intenzívne. Netreba mi ho veľa - ale zároveň, keď mi je niekto veľmi blízky, naviažem sa. Niečo ako mačka. Vypýta si dotyk, keď ho fyzicky potrebuje. Uloží si ho v tele a stačí to na dlhý čas. Hej, je to sebecké. Popravde, neviem čo s tým. Zároveň je pre mňa dotyk znak blízkosti, dôvery. Zvyk na niekoho tvrdosť pokožky, teplotu tela, rýchlosť pohybu/dynamiku. Vôňu, zónu, kde sme si blízko, ale každý má vlastný priestor. Dôvera je najkrehkejšia a najzraniteľnejšia zo všetkých väzieb. Keď sa naruší, je to fuč. Je takmer vždy jednorázová. Aj tak mi chýba ten pocit, že mi niekto dôveruje alebo - keď ja môžem niekomu veriť.

(Viki Revická)

Zároveň dokáže mať dlhotrvajúca osamelosť výrazné telesné prejavy. Objavujú sa štatistiky, že dlhodobá osamelosť je podobne výrazným indikátorom predčasnej smrti ako fajčenie. Zvyšuje krvný tlak, znižuje priemernú telesnú teplotu atď. Je zároveň výrazne materiálna - osamelí ľudia zvyknú častejšie mávať emocionálne väzby k neľudským objektom a zvieratám, ale aj naopak ľudí a priestor často spájame a povieme, že nám chýba rodná krajina / obec / dom… Keď sme osamelí, či osamelé zvykneme zároveň viac vyhľadávať rýchle uspokojenia vo forme vyššieho príjmu tukov, sexu ale aj užívania drog.

Tieto emócie, ktoré však sami o sebe nie sú len negatívne - rovnako ako hlad je užitočným evolučným nástrojom, ktorý nás vedie k tomu aby sme sa najedli, osamelosť signalizuje, že nemáme dostatok zmysluplných spoločenských väzieb. Zvykne sa používať aj pojem sociálna bolesť. 

Najčastejšie som sa stretol s definíciou osamelosti ako “pocitom nedostatku zmysluplných medziľudských väzieb”.

To je veľmi zvláštna definícia, ktorá otvára priestor pre subjektívne vnímanie. Čo sú to “zmysluplné väzby”? Ja si to pre seba definujem tak, že sú to tie, vďaka ktorým zabúdame na / alebo netrápi nás nezmysluplnosť existencie. 

Vysoko subjektívna je aj miera potreby po týchto väzbách. Niekto potrebuje byť neustále obklopený ľuďmi, iná potrebuje kontakt s jedným, dvoma ľuďmi raz za pár dní. 

Nemyslím si, že stačí mať človeka, ktorému dôveruješ iba na skype, na zoome, niekde ďaleko. Dlhodobo to tak nejde. Pomáha niekomu zavolať a porozprávať sa, ale potrebuješ sa aj fyzicky stretnúť. A keď nemáš s kým, tak sa treba snažiť vytvárať nové sociálne zväzky. Skúsiť sa s niekým spriateliť. 

(Diana Pavlačková)

Pred rokom som sa ešte tak necítila, aj keď viaceré veci boli podobné ako teraz. Vedela som vydržať sama. Sama na nejakom mieste. Sama so sebou. A teraz keď som sama, nerobí mi to nejakým spôsobom dobre. Vtedy sa cítim osamelo. Cítim strnulosť tela, je to trochu podobné ako stavy úzkosti. 

Snažím sa s tým vyrovnávať tak, že si hľadám program, ktorý je veľmi aktívny a vyžaduje celú moju pozornosť. Chodím do práce, rozprávam sa so zákazníkmi. Chodím na workshopy. Nie je pre mňa dobré byť s ľuďmi na mieste iba tak - že to nevyžaduje nejakú zmysluplnú interakciu. Viem s tým bojovať aj tak, že predpokladám, ako mi asi bude. Keď viem, že nastalo niečo zlé, viem, že nechcem byť osamote, tak si pripravím ten program tak, aby som nebola sama.

(Táňa Takáčová)

To, že sme vybavení a vybavené týmto signalizátorom samozrejme hovorí aj o tom, akú veľkú rolu hrala kooperácia v našej evolučnej histórii. Evolúcia nás formovala k tomu, aby sme sa cítili nielen dobre, keď sme “sociálne spojení*é”, ale aby sme sa cítili bezpečne. Mimoriadne dôležitým dôsledkom je, že evolúcia nás formovala nielen tak, aby sme sa cítili zle izolovane, ale aby sme sa cítili až fyzicky ohrození a ohrozené. A práve strach je najdôležitejším faktorom pri tom, ako sa osamelosť stáva chronickou. Máme zvýšenú citlivosť na sociálne signály, no horšie ich interpretujeme. Letmý úsmev neznámeho, či neznámej na ulici napríklad interpretujeme ako výsmech. Tento pocit ohrozenia okolím potom vedie k defenzívnemu správaniu, kedy napríklad nedokážeme prijať kritiku. Strachom podmienené správanie sa tak postupne môže stať tým, čo nás zo spoločnosti vylučuje.

Kto zažíva osamelosť?

Máme nejaké trópy spojené s osamelosťou. Ale ak hovoríme o charakterových črtách, tak ak na tom je niečo pravdy, je to skôr výsledok dlhodobej osamelosti, ako jej príčina. V každej populácii sú extrémy, ale v priemere aspoň medzi mladými dospelými, tí, ktorí sa cítia osamelo v skutočnosti netrávia viac času osamote ako tí, ktorí sa cítia viac prepojení. Nie sú menej fyzicky príťažliví a v priemere sa od ostatných nelíšia výškou, hmotnosťou, vzdelaním alebo inteligenciou. 

Existujú však samozrejme isté ohrozené skupiny: chudobní ľudia, starí ľudia - pozor zasa starí to zvládajú celkom dobre, paradoxne v niektorých výskumoch sa mladí ľudia cítia horšie, zle sú na tom špeciálne veľmi starí ľudia, ktorým zomierajú kamoši a kamošky. Bezdomovci*kyne a utečenci*kyne. Všeobecne displaced people. 

Aj keď u mladých dospelých teda neexistuje korelácia medzi množstvom kontaktov a pocitom osamelosti, ono sa to postupne začne stretávať. Najlepším faktorom podľa ktorého sa dá predpovedať budúca osamelosť je súčasná osamelosť.

Keď je osamelosť krátkodobá, tak nás skôr motivuje k upevňovaniu, či nadobúdaniu väzieb. No tá dlhodobá dokáže veľmi pokriviť našu kogníciu. Je výrazne ovplyvnená našimi pocitmi nešťastia, ohrozenia a zhoršenou schopnosťou samoregulácie. 

Chronická osamelosť si teda vytvára vlastné patogény, ktoré človeku zažívajúcemu osamelosť jeho izoláciu ešte viac prehlbujú.  

Ja sa už neviem zbaviť pocitu, že sa na mňa ľudia vkuse strašne divne pozerajú. Akoby som bola strašne škaredá alebo mala vši alebo čo. Niekedy ma serú visačky z oblečenia, proste strašne škrabú, keď sú dlhé, ale keď to chcem ostrániť tak buď si spravím dierky do oblečenia, alebo ostane taký milimetrový kúsok, čo strašne reže. Neviem v takom stave fungovať, strašne to svrbí  a mám pocit, že všetci to vidia a myslia si, že som divná. Alebo keď sa s niekým dlhšie rozprávam, v strede rozhovoru začnem mať pocit, že sa na mňa začal nejak divne pozerať. Vždy si potom myslím, že mi možno trčí sopeľ z nosa. Vtedy musím rozhovor prerušiť a ísť niekam obsedantne smrkať. A po tomto v rozhovore už neviem pokračovať.

Ja už neviem prijať kompliment, bez toho, aby som si nemyslela, že je to irónia.

Ja už neviem vôbec zaspať. Keď si večer ľahnem, mám vkuse v hlave taký mix zhnusenia zo seba a sebaľútosti.

Ja sa už neviem snažiť o úspech, či zlepšenie, keď neexistuje nikto s kým by som to mohla zdieľať.

Ja už neviem byť osamote so svojimi myšlienkami.

Ja sa už neviem zbaviť pocitu, že si to zaslúžim.

Ja už to neviem vydržať.

(výber textov z nepoužitej časti, improvizácia na tému: #jáužnemůžu)

Články z Transcultural Psychiatry

(spracované podľa článkov zo špeciálneho čísla vedeckého časopisu venovaného osamelosti. Fragmenty sa vyskytli aj vo finálnom tvare inscenácie. Transcultural Psychiatry, Volume 57 Issue 5, October 2020)

Tuarégovia, pastieri Turkana, mexickí prisťahovalci v Texase

Emócie a naše prežívanie skutočnosti je osobné a subjektívne. Ale taktiež politicky, kultúrne a spoločensky konštruované. Pocity osamelosti sa spájajú s kultúrou, v ktorej človek žije a v ktorej vyrastal. Polokočovný kmeň Tuarégov, ktorý obýva severný Niger a Mali, mexickí prisťahovalci v Texase, mladí ľudia v Tokiu, dôchodcovia v Moskve, pastieri Turkana v Keni, či mladí ľudia žijúci v Bratislave. Tieto skupiny a jednotlivci prežívajú osamelosť výrazne odlišným spôsobom. To však neznamená, že sa do skúseností druhých nedokážeme vcítiť. Naše svety sú totiž krehké a pretínajú sa.

V jazyku Tuarégov, neexistuje ekvivalent pre slovo osamelosť v takom význame, ako ho používame my. Tuarégovia majú až tri termíny, ktorými stavy osamelosti alebo samoty opisujú a každý z nich má inú kvalitu: 

essuf - osamelosť zažívaná na púšti,

tamazai - pocity izolácie od okolia, depresia,

tarama - pocity izolácie vyplývajúce z neopätovanej lásky.

Žena, ktorej príbuzní nadlho odcestovali, sa vo vidieckej dedine Tuarégov nesťažuje na samotu, nepomenovala to tak doslova. Ale naznačila to, keď si na noc vzala domov dieťa príbuzných. Opísala to takto: „to preto, aby sa zahnali Divokí duchovia Kel Essuf, ktorí sa vkradli na miesta, kde boli ľudia a teraz sú prázdne. To prázdno vyplní dieťa."

V jednom príbehu Tuarégov vidíme všetky tri stavy osamelosti naraz:

Dospievajúce dievča, ktorému rodičia dohodli zasnúbenie s blízkym bratrancom trpelo tamazai [depresiou] a tarama [skrytou láskou] k inému mužovi; stelesňovala samotu v tranze, posadnutosti, pretože jej duša blúdila v Essuf [púšti, voľnej prírode]. Tuarégovia povedali, že mala “hlavu v essuf”.

Cestovanie a samota sa v príbehoch Tuarégov vždy objavovala. Ale v súčasnosti je prítomná ešte viac, keďže sa v lepšom prípade začalo cestovať za prácou, v tom horšom emigrovať, kvôli politickým konfliktom. Osamelosť je emočná odpoveď na vnemy odcudzenia.

Odcudzená môže byť rodina, práca, ale aj konkrétny priestor. Ľudia sú naviazaní na miesta, kde žijú ako na “terapeutické krajiny”, ktoré vedú k fyzickej aj psychickej starostlivosti o seba; hľadajú miesta nádeje, viery, zotavovania a útočiska.

Koncept psychológie miesta hovorí o tom, že “známe priestorové rutiny sú nezmazateľne zapísané v našom nervovom systéme a muskulatúre; náhla strata známeho vonkajšieho sveta ktorá podmieňuje aj pohyby svalov, je vnímaná ako strata seba.”

My own corner of loneliness je štúdia zameriavajúca sa na mexických utečencov žijúcich v Tuscone a pastierov Turkana v Keni. 75% mexických migrantov žijúcich v Texase uviedlo, že sa cítia osamelo. Spôsob ich života sa radikálne zmenil. Predtým bol spojený so slobodou pohybu a otvoreným prístupom k prírodným zdrojom, teraz potrebujú auto, aby sa niekam mohli dostať. A napríklad, ak stále čakáte na občianstvo, nemôžete získať rybársky lístok alebo prístup na niektoré verejné priestranstvá.

 “V Mexiku som si mohol ísť kedykoľvek bez strachu zaplávať. A tu, kdekoľvek ideš, vždy ťa niekto sleduje: rangeri alebo polícia, všetci ťa sledujú.” 

Ďalším príkladom, kedy odcudzenie od známej krajiny vedie k pocitom osamelosti sú pastierske kmene Turkana v severnej Keni. V rodinách sa dedilo právo k studniam, ktoré sú otázkou prežitia pre dobytok v obdobiach sucha. Niežeby predtým pocity osamelosti nepoznali - častokrát museli prebehnúť stovky kilometrov osamote, keď hľadali stratené stádo. Ale v súčasnosti ich politická situácia núti opúšťať známe miesta zo dňa na deň. Čelia sniperským útokom pri studniach. Kvôli povinnej školskej dochádzke, vláda dokonca platí za únosy detí a kmene čelia prepadom. 

“V minulosti ľudia žili na jednom mieste dlho a pohybovali sa ako sa im zachcelo. Teraz sú nútení utekať preč.”

Ľudia z kmeňa Turkana opisujú typy osamelosti v spojení s krajinou, zvieratami a osobami:

Nasilakuj - izolovanosť, v ktorej si iba s rastlinami a divokými zvieratami.

Nathil - izolovanosť v divočine, ale cítiš nebezpečenstvo. 

Epeyane - stav pri úmrtí alebo odchode niekoho blízkeho. Ženy majú právo opustiť muža a odísť bývať k svojim deťom. Jednému Turkanovi sa stalo, že ho v staršom veku opustili všetky štyri manželky. Prestal jesť a starať sa o seba aj svoje zvieratá.  

Ekebotonit - človek bez zvierat. Stráca svoj účel a svojich spoločníkov - zvieratá. Pre Turkanov stráca aj hlasovacie právo v spoločnosti. Strata zvierat sa spája s takým zúfalstvom, že sa príbuzní obávajú samovraždy. 

11 ročný chlapec po druhýkrát stratil zviera zo stáda. Rodičia ho preto poslali do internátnej školy. Opisuje to: 

“Je to tak ťažké! Prídeš a nikto nehovorí swahilsky, spíš na posteli sám a ráno ťa miesto hlasov zvierat budia zvony. Je to veľmi osamelé.” 

Hikikomori

28. Mája 2019, muž o ktorom sa vravelo, že je hikikomori a posledných zopár rokov nevychádzal z bytu nožom napadol 17 školákov a školáčok a dvoch dospelých na autobusovej zastávke iba kúsok za Tokiom. Zabil jedno dieťa a jedného dospelého.

Pojem hikikomori zaviedol psychiater Tamaki Saito v roku 1992, iba pár rokov po tom, čo praskla japonská ekonomická bublina.²https://en.wikipedia.org/wiki/Lost_Decades Saitovu ordináciu začali zaplavovať letargickí, izolovaní a nezamestnaní mladí muži. Neschopný určiť diagnózu sa Saito v pokuse o vzbudenie solidarity rozhodol kategorizovať týchto mužov pojmom hikikomori - v preklade uzavretí, alebo utiahnutí. 

Hikikomori definoval ako stav, ktorý zahŕňa zatvorenie sa vo vlastnom dome a utiahnutie sa zo spoločnosti na šesť alebo viac mesiacov, bez iného zjavného psychologického problému.

Útok z 28. mája 2019 opäť rozprúdil verejnú debatu o nebezpečenstve, ktoré vraj hikikomori pre japonskú spoločnosť predstavujú. Len o pár dní neskôr prominentný bývalý politik dobodal svojho hikikomori syna, citujúc povinnosť chrániť japonskú spoločnosť. Protesty rôznych aktivistických skupín na seba nenechali dlho čakať. Nedorozumenie podľa nich nastávalo v tom, že Japonci a Japonky hikikomori vnímajú ako osobný a nie štrukturálny problém.

Pojem hikikomori so sebou nesie stigmu. Vďaka svojej povahe, ako psychiatrickej diagnóze, však dokáže vzbudzovať aj súcit. Často je ale spájaný s ďalším pojmom, ktorý je vnímaný ešte negatívnejšie - NEET - Not in education, employment or training - nepracujúci, neštudújúci, ani nepraxujúci. Vedomé odmietnutie spoločenských očakávaní, bez možnosti nápravy.

V Japonsku predstava o tom, čo to je normálny život poctivého občana, pretrváva ešte z obdobia ekonomického rozmachu (80.roky). Sú založené na kultúre „doživotného zamestnania“, v ktorom korporácie slúžili ako rodiny. Dlhodobá ekonomická stagnácia od začiatku 90. rokov je tak rovnako aj sociálnou a kultúrnou výzvou. Kedysi úspešný kvázi rodinný podnikový model celoživotného zamestnania postupne nahrádza dočasné zamestnanie bez istoty a zdravotného poistenia. 

Hikikomori často pochádzajú z prostredia s vysokými nárokmi. Očakáva sa od nich úspech na elitných školách a prominentné zamestnanie.

Jednou z najvokálnejších skupín ozývajúcich sa proti stigmatizácii hikikomori po násilných činoch z 2019, bola neziskovka New Start. 

Táto organizácia pomáha takýmto mladým ľuďom nastúpiť na cestu za “zotavením”. Ich cieľom je, aby ľudia neochotní, či neschopní opustiť svoje domovy, udržať si stabilné zamestnanie a byť ekonomicky produktívni od nich odchádzali s aspoň čiastočným úväzkom, schopnosťou žiť nezávisle a získali určitú formu toho, čo je v Japonsku považované za „dobrý život”.

Rezidenti a rezidentky prichádzajú do centra niekoľkými spôsobmi: skrz priamu návštevu u nich doma, zväčša na požiadanie rodičov, skrz telefonický kontakt a výnimočne aj z vlastnej vôle. 

Najdôležitejšou súčasťou programu New Start sú každodenné rozhovory sa zamestnancami a zamestnankyňami, v ktorých rezidentov a rezidentky uisťujú, že pokiaľ si človek dokáže udržať zamestnanie, existuje možnosť pokojného života, po ktorom túžia - s pravidelnou prácou, niekoľkými priateľmi a malým bytom - že aj to je dosť dobré. 

New Start teda operuje hlavne s prerámcovaním očakávaní. 

Absolventi*tky New Startu, ktorí*é boli pôvodne vychovávaní*é tak, aby obsadzovali elitné socioekonomické pozície, teraz túžia po zdanlivo menej stresujúcich pozíciách, ako sú upratovač, či predavačka v susednom obchode, a ocitajú sa tak v neistých pracovných pozíciách s nízkymi platmi a minimom výhod. New Start tak priviedla svojich rezidentov a rezidentky k prekarizovaným zemestnaniam, ktoré pôvodne odmietli oni aj ich rodičia.

Viac než 6 000 úspešných prípadov zohráva dôležitú úlohu aj pri presadzovaní predstavy, že schopnosť pracovať je indikátorom úspechu. Viac však asi ani jedna neziskovka sama urobiť nemôže. 

Aj v Japonsku si však problém izolácie začínajú uvedomovať. V marci 2021 v Japonsku tiež vzniklo Ministerstvo osamelosti. Uvidíme. 

Dôchodcovia v Moskve

Článok Michelle Anne Parsons s názvom Being unneeded in post-Soviet Russia, opisuje skúsenosť starších dospelých a dôchodcov z Moskvy. Spoločným motívom v opisoch ich skúseností  s post-sovietskym Ruskom sú vyjadrenia, že sú nikomu ne nuzhny alebo ne vostrebovany  [nikomu nepotrebný]. 

V sovietskych časoch boli ľudia vtiahnutí do “sietí pomoci“ prostredníctvom vzťahov dávania a prijímania. Tieto výmenné praktiky, známe ako blat, boli v sovietskych časoch vnímané ako humánne a morálne. Blat bol „ používanie osobných sietí a neformálnych kontaktov na získanie nedostatkového tovaru a služieb“. Tí, ktorí boli na odchode do dôchodku mali veľkú sieť kontaktov a boli na vrchole svojej potrebnosti v sovietskej spoločnosti. 

Jedna žena sa živila 30 rokov obchodovaním a stále nemá žiadny byt, auto, ani len daču. Po páde komunizmu sa skryla pred svojimi priateľmi, neodpovedala na telefón. Bolo normálne mať sieť “blatu”, ale ona dokonca ani predtým nechcela nič prijať, vždy iba rozdávala. Iba jej príbuzní sa odvážili niečo jej darovať.

“Samozrejme, aj teraz vie vybaviť lacné topánky pre mňa alebo pre manželku môjho brata, ale nikdy nezoženie nič navyše, aby to mohla predať za dobré prachy. Má obchod, v ktorom dokonca ani teraz nie je telefón. Proste nerada od niekoho niečo žiada, takú má povahu.”

Potrebujeme sa cítiť potrební a potrebné. Nielen tak, že dary, služby a informácie prijímame, ale potrebujeme ich aj niekomu poskytovať.

“Už nezáleží na tom, čo môžeš ponúknuť, nikto nechce nič mimoriadne. Ani len radu alebo informáciu, že cukor bude v tomto obchode k dispozícii o šiestej večer, choď si preňho alebo budem čakať v rade na klobásy, chceš pol kila?''

Počas socializmu boli ľudia v Sovietskom zväze potrební, pretože mali čo poskytnúť iným; materiál, služby, ale tiež informácie.

57-ročný muž, ktorý bol inžinierom: 

“Ľudia sedeli 30 rokov na jednom mieste a zrazu ich vykopli. Povedali, že už nie ste nikde potrební [ne nuzhnyi nigde] …”

V post-sovietskom Rusku sa cítili viac nepotrební práve muži. Tento pocit je teda aj rodovo podmienený.

Ovdovená žena vysvetľuje: 

„Mnoho mužov sa cítilo nepotrebných, zbytočných. Pretože pre muža je veľmi desivé byť nepotrebný. Hej, naozaj desivé. Pre ženu je to vždy rovnaké. Vždy je potrebná, lebo je v rodine. Teda sa vždy musí o niekoho starať. Človek sa musí cítiť potrebný, aby jeho život mal nejaký význam. A keď sa to zrútilo a keď zrazu … prišli poklesy zárobkov... a človek zrazu vidí, že nielenže nemôže uživiť rodinu, ale ani uživiť sám seba. Stráca sám seba. A preto to pre mnohých mužov bola jednoducho katastrofa. Začali viac piť.”

Vera, bývalá učiteľka na strednej škole hovorila o tom, že spoločnosť jednoducho neuznáva to, čo dokáže ponúknuť:

“Vaša generácia zatiaľ nespravila nič. Žijete z toho, čo sme vybudovali my. To je to, prečo ma to tak bolí. Čo, nič sme nedokázali?”

Pocit nepotrebnosti je spojený aj s nerovnosťou. Vera pokračuje: 

“Niekto, prepáčte mi, ale zarába milióny a niekto žije v chudobe. A hovoria, že máme chudobných a bohatých, tak ako predtým. Ale čo sme s manželom získali? Žobrácky dôchodok. A obaja sme pracovali v škole! Je dobré, že stále dokážeme akosi prežiť. Ale túto doby nikdy neprijmem, nie.”

Bývalá upratovačka v nemocnici povedala:

''Nie nie. Pre mňa je to stále rovnaké. [...] Nedotklo sa ma to.‘‘

Ale tiež že:

“Každý človek je [teraz] sám (odin). Nikto nemá nikoho i vsye. Vláda v ničom nepomáha, nepomáha v ničom, že niečo dostať, niečo získať. Na to musíte stále za niečím behať a kto má čas stále behať niečo vybavovať? Aj ľudia, čo majú dôchodok, dokonca aj tí ľudia pracujú. Jedna známa pracovala ... do svojich 70 rokov pracovala. Potom priamo v práci dostala infarkt i vsye. To je všetko. Zabudnutá. [...] Kto nás potrebuje? Kto je teraz potrebný? Teraz nikto nepotrebuje nikoho iného. Svet sa stal strašným. No a ja tiež nikomu nepomáham. Pomáham len svojej vnučke.”

V 90. rokoch etnograf, ktorý skúmal post-sovietske Rusko identifikoval ako spôsob reči Rusov: litánie, nariekanie a sťažovanie sa. Aspoň nejaký pocit komunity - komunita spoločného utrpenia. 

Fragmenty nepoužitých textov

(vybrané texty, ktoré sa nám páčili, ale nestihli sme ich spracovať pre javisko alebo tam jednoducho nemali podľa nás miesto)

Matka s dieťaťom

(situácia osamelosti matiek na materskej, Juraj Mydla)

matka rozpráva rozprávku na dobrú noc v zmysle evolučnej teórie Lynn Margulis

Kde bolo tam bolo, vo vodách pozdĺž brehov Jadranského mora žil kedysi dávno jeden maličký tvor, jednobunkovec, ktorý oveľa oveľa neskôr ľudia zaradili medzi nálevníky. Neviem prečo ich takto ľudia nazvali, že nálevníky. Asi môžu žiť aj v nejakom náleve. Vieš, aký maličký je jednobunkovec? No tak si predstav, že teba tvorí aj... no fúú... aj 50 000 miliárd buniek a on je jedno-bunkovec, z jednej takejto bunky.

A tento náš konkrétny nálevník, Euploditium heterotrichium, aj keď je maličký má také miniatúrne ústočká a čosi ako chĺpky rôznych dĺžok, ktoré používa ako ručičky a nožičky. -NEDOKONČENÉ

Hlinená podlaha

(napísané podľa rozhovoru Juraja s jeho babkou) 

Moja babka je už stará a myšlienky sa jej občas pletú. Doteraz nevie poriadne ovládať set top box a mätie ju, že má dva ovládače k televízoru. Moja babka je už stará a rovnako ako ja, žije sama. Niekedy spolu voláme, ale myšlienky sa jej pletú a tak rozhovor občas viazne. Radšej by som jej navarila obed alebo si nechala obed navariť ňou. Viem ako ju to teší, keď vie, že sa môže o niekoho starať.

Minule sa však babka znenazdajky rozpamätala, sediac vo svojom jednoizbáku na sídlisku, že vlastne, keď bola malá, žila ešte v dome s hlinenou podlahou.
Odvtedy túžim bývať v dome s hlinenou podlahou. Túžim mať pevnú pôdu pod nohami. Jediné, kam sa viem zaradiť je nejaký hrubý celok, príroda, ekosystém, to je jediné, kam sa nejak viem zaradiť.  Že patrím k tým baktériám... Z baktérie som. Z baktérií som na 90% a baktérie ma potom zjedia zvnútra keď sa opotrebujem. Sama sa zjem. Že patrím k pôde. Chcela by som žiť, keď sa ešte žilo v domoch s hlinenou podlahou. Ja viem, že aj tu som symbiont, no cítim sa cudzo.

Cuddle therapy

(komentár užívateľa CreepyPhotographer na reddite pod otázkou: Do you have "touch hunger" the need for non sexual hugs touch cuddles etc? How do you deal with it?)

Včera som navštívil svoje prvé terapeutické túlenie. Spočiatku som z toho bol trochu nervózny.

100 eur za 2 hodiny. Rozhodoval som sa medzi masážou a týmto. Na masážach som už predtým bol, tak som si povedal, že to skúsim. Zaplatil som rezervačný poplatok. 

Našiel som ju na cuddlist.com, kde mala dobré recenzie. Áno, bola atraktívna. Už pri rezervácii som súhlasil s pokynmi. Žiaden dotyk v oblasti bikín. Minimálne tričko a krátke nohavice (žiadne „iba spodné prádlo“). Nič sexuálne. Žiadne bozky. Mal som obavy, ako sa potom budem cítiť. Budem sa cítiť osamelo, ako sa zvyknem cítiť po orgazme? Alebo sa do nej snáď zamilujem?

Bola úžasná. Skvelo sa objímala a cítil som sa veľmi príjemne. Bol som u nej doma a bolo to tam útulné. Jej objatie presne pasovalo do môjho náručia. Jej dotyk bol jemný a tešilo ma, keď sa ma dotýkala nechtami. Vystriedali sme viacero polôh. Držali sme sa za ruky. 

Rozprávali sme sa a mali sme pár vecí spoločných (dokonca sme výšku študovali v rovnakom meste, ale v rôznom čase).

Nemám žiadne výčitky. Možno pôjdem znova o 2 alebo 3 týždne. 

messenger / Whatsapp

(inšpirované správami Madi s jej mamou)

osamelosť staršej generácie (mama), ktorá bola zvyknutá o niekoho sa starať. digitálna časť, scrollovanie 

Mama, 20. August 12:03
Ako sa citis? 😘

Mama, 26. August 18:15
Ahoj moja. Ako sa citis? Netreba ti nieco poslat? Zabudla si si kompoty doma 😱😫🤣

Missed voice call Mama 30.august at 18:30

Missed voice call Mama 30.august at 18:32

Mama, 2. September 17:55
Ahoj moja, ako sa mas? Aky tyzden si mala? Posielam pusu a ked budes mat cas, tak sa ozvi.🥰

Mama, 5. September 18:45
Call ended at 19:18

Mama, 10. September 17:40
Narazila som na peknu kabelku. Mozem ti kupit?

Nekupuj, mami, ja mam dost kabeliek

Mas len jednu 😜

Potrebujes aspon dve, aby si mohla striedat.👜💄 Tak ti ju objednam.😁

Naozaj neobjednavaj, prosim

Tak ti poslem 💲💲💲 a kup si, dobre?

Mami, prosim, ked budem potrebovat kabelku, tak si ju kupim

Naozaj, slubujem

A ked ju budes potrebovat hned?????
A nebudes mat?!!!!😲😲 Chodis strasne oblecena
Posielam peniaze a nehadaj sa so mnou

Mami vdaka ale neposielaaaaaaaaaaaj prosiiiiiiiim

Poslem a vyber si aku chat
Chces
Ale tato je nadherna polda mna☺☺☺

Okej mami

😘😇😇🥰🥰🥰🥰

Ale naozaj nechcem aby si mi posielala peniaze

fakt sa viem o seba postarat

necitim sa dobre proste ked mi vyberas a kupujes veci alebo posielas peniaze.

😨😨 a komu mam kupovat veci a posielat peniaze??

Ved mam len teba🤣🤣🤣

Ale mne ich fakt netreba, ved si kup nieco pre seba

🙄Keby som mala vnucata tak dam im

Uz si isla spat? Uz si nepiseme? 

nie

Ako sa mi mas inak?

Celkom fajn

Si sama?

Ano

Bola si niekde cez vikend?

Taka si bleda urcite

Mala by si chodit viac von alebo aspon cvicit

Poslem ti nejake cvicenia? 

Mam taku starsiu knihu o joge, ale velmi dobra

Som ju cvicila ked som bola s tebou tehotna

Motem ti ju aj celu poslat keby si chcela

Nebola a nemusis posielat

Toto poynas? 💪💪💪https://www.youtube.com/watch?v=TTwdnNvYob0&ab_channel=divadloNOMANTINELS 

Velmi je vtipny

Aj som chcela cvicit

Ale som sa smiala😅😅😅

:D nepoznam

A ako sa mas ty?

Paci sa ti?

Mohli by sme si to spolu aj niekedy zacvicit🤸🏻

Ale mam sa fajn

Vcera som piekla vies pre tie decka z domova

A dnes som im to zaniesla

No tak to spraskali 🥯🥯🥯

Ty si dnes jedla nieco?

To je od teba velmi mile, zeim to stale nosis
Ja som mala pizzu

Musis trosku spestrit stravu 🥕🍆🍅🍅

:D dobre

Baklazan mi uz neposielaj

Ja som myslela, ze mas rada baklazan🤷‍♀️🤷‍♀️

A ake bolo dnes pocasie?

Hmm ani neviem

Vedela som

Nechodis vobec von

To takto nemoyes

Prid dmov a vybehneme niekde

Hmmmm mozno o 2 tyzdne

Taky dlhsi vylet

Navarim caj do termosky

A spravim ti bagetu, taku oblozenu co mas rada😋

Ooo anoooooooo, uz sa tesim

Uz sa ta neviem dockat

Tak sa mi maj pekne a davaj na seba pozor

A ozvi sa niekedy!!!!!!!!

Ahoj mami :)

😘😘😘 pusu. mamka.

Crocsy

(post z redit skupiny #foreveralone”, príspevok s tagom “success story”) 

Začal som nosiť crocsy  vždy a všade. Teraz ich dokonca nosím do práce. Bál som sa, že si zo mňa ľudia budú robiť srandu, ale mám pocit, že si to nikto ani nevšimol. A cítim sa pohodlnejšie ako kedykoľvek predtým. Je to jedna z mála vecí, vďaka ktorej je môj zbytočný život aspoň kus znesiteľnejší. Nie sú ani značkové. Sú z Lidlu v akcii.

Trik

(z osobných skúseností overených časom a Matúšom Gavorníkom)

Mám takú jednu vetu, na ktorú mi všetky na Tindri odpísali. 

“Počuj, prosím ťa, keď varím špagety, mám dať do vody aj olej?”

Sci-fi príbeh

(napísal Erik Pánči: "Takto si predstavujem prostredie, kde sa dá dobre rozobrať osamelosť a veci okolo toho")

Žijem v krajine, kde sa vyvolávanie dažďa trestá smrťou. Odkedy Boh potvrdil svoju existenciu, elita sa stala posadnutá dodržiavaním a sledovaním prírodných zákonov. Slobodná vôľa neexistuje. Aspoň nie na papieri. Bola mi pridelená práca špicla. Za hranicami mesta leziem po stromoch a sledujem kmeňový život. Časť ľudí odmietla žiť podľa prísnych pravidiel rovníc a žije starým roľníckym životom. Nemusia patriť k mestu, ale musia dodržiavať pravidlá, ktoré môžu ovplyvniť chod mesta a medzi to patrí i duchovná manipulácia počasia. Rituálne tance, obrazce na pôde a poliach, to všetko je prísne zakázané. Mesto ma vysiela na kontrolu vždy po tom, ako sa objavia nezvyčajné výchylky v predpovediach počasia. Stroje sú tak dokonalé, že vedia odhadnúť počet kvapiek, ktoré majú spadnúť na mesto s vyše mesačným predstihom na viac ako 99%. Keď má niekto len o čosi vlhkejšie pole, alebo nebodaj o percento rýchlejší rast rastlín, je to dôvod na kontrolu.

Sedím v korune starého platanu a skrz hlavičku fotoaparátu sliedim. Ľudia žijú na hranici polí a lesov v malých hlinených príbytkoch, ktorých väčšia časť sa nachádza pod zemou. Nad povrchom obvykle vidieť len vchod a predsieň. Kde-tu zakopaná väčšia plastová fľaša naplnená vodou, cez ktorú vnikalo do podzemia svetlo. Letné teploty dosahovali bežne 45 stupňov a voda bola vzácna. Ľudia na poli boli obalený tenkou vrstvou hliny zmiešanou s trusom. Bolo bežné, že človek sa považoval za akúsi životnú nádobu a pestovanie čo najväčšieho množstva baktérií na tele predlžovalo život. Tento spôsob manipulácie nebol zakázaný.

Pomoc

Ak sa cítite osamelo, mohlo by Vám pomôcť ozvať sa ľuďom, ktorých poznáte. Môže to byť blízky priateľ, či priateľka, člen, či členka rodiny. Nadviazať kontakt s niekým, komu možno dôverovať a s kým sa dá porozprávať dokáže mnohým ľuďom výrazne pomôcť pri zmierňovaní pocitov osamelosti.

Ak cítite, že s pocitmi osamelosti nedokážete sám/sama bojovať, alebo ak pociťujete aj ďalšie negatívne psychické stavy, ako depresia, či úzkosť, neváhajte sa obrátiť na linku pomoci - Linka nezábudka: 0800 800 566, resp. na akreditovaného odborníka, či odborníčku vo Vašom okolí. Pomoc môžete nájsť aj na stránke Ligy za duševné zdravie.

Partneri

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj. Zároveň ďakujeme Platforme pre súčasný tanec za poskytnutie skúšobných priestorov.